Rozmýšľala o práci pri mori a hoci skončila vo Varšave, svoje rozhodnutie neoľutovala. V auguste 2021 si zbalila kufre a z malého Bardejova si to namierila rovno do hlavného mesta Poľska – Varšavy. Už viac ako pol roka pracuje pre firmu Accenture. Ako sama vraví, v poľskom veľkomeste neobmedzených možností sa niekedy cíti ako na Erasme. O práci v Poľsku sme sa rozprávali s Ninou Sališovou.
Nina, ako sa začal tvoj príbeh s Poľskom?
V čase, keď som skončila vysokú školu a hľadala som si prácu, oslovila ma firma Ahoy Career s ponukou či by som sa nechcela uchádzať o miesto vo firme Accenture. Keďže som do Accenture predtým sama poslala svoj životopis, neváhala som a ponuku som prijala. To značne urýchlilo celý proces. Pre porovnanie, priamo od firmy som mesiac nedostala žiadnu odozvu a cez Ahoy Career som za jeden týždeň prešla prvým kolom pohovoru. Ak ide o Poľsko, tak úprimne som ho nemala na prvom mieste vo svojom zozname. Je pravdou, že som si hľadala prácu v korporáte tiež z dôvodu, že to môže v budúcnosti dobre vyzerať v životopise. Myslela som ale viac o nejakom mieste pri mori, kde je teplo, hoci niekde na konci zoznamu rezonovalo aj Poľsko. Keď som sa rozhodovala či prijať prácu vo Varšave, rozhodlo najmä to, že som prešla všetkými tromi kolami pohovorov a tak bolo jasné, že sa sťahujem práve tu.
Ty si sa sťahovala z Bardejova. Ako vyzeral celý ten proces presunu tvojho života do inej krajiny? Pomáhal ti s tým niekto?
Pri štarte v mojom novom živote mi veľmi pomohol môj recruter z Ahoy Career. O čokoľvek som ho poprosila, vždy mi vedel pomôcť. Stále ma nasmeroval čo a ako mám robiť na úradoch, poslal mi dokumenty, ktoré mám vyplniť, odporučil mi miesta, kde sa oplatí hľadať si bývanie a kde nie. V týchto veciach mi tiež pomáhala moja firma. Ja osobne som hneď na začiatku urobila chybu, keď som si začala vybavovať PESEL (poľské identifikačné číslo) na pracovnú zmluvu. V tomto prípade mi ho poslali až po tridsiatich dňoch. Ak by som si ho ale vybavila na nájomnú zmluvu, dali by mi ho na počkanie. Náročné tiež bolo, že tu na úradoch zväčša platí – v Poľsku po poľsky, takže vznikala medzi nami jazyková bariéra. Ani nie však z mojej strany, ako z tej ich. Ja som im všetko rozumela, ale z ich strany bol o porozumenie menší záujem. Čo je ale dobré, je to, že v niektorých inštitúciách už je možnosť kliknúť si ako preferovaný jazyk angličtinu a vybaviť si formality po anglicky. Pre mňa to bolo vtedy veľmi nápomocné.
Vravíš, že keď si sa sem presťahovala, nerozprávala si po poľsky. Ako si si teda poradila v práci?
V práci poľštinu vôbec nepotrebujem. Komunikujeme medzi sebou v slovenčine alebo češtine. Pracujem v československom tíme a tak moji kolegovia hovoria v mojej reči. S ostatnými v práci sa dohovoríme po anglicky, keďže je to medzinárodná firma a je to taký interný jazyk. V práci teda poľštinu absolútne nepoužívam. Moja poľština je v tomto momente taká, že rozumiem všetko, na čo sa ma pýtajú, ale mám trochu blok a hanbím sa odpovedať po poľsky, takže použijem slovenčinu alebo angličtinu. Naposledy, keď som bola u lekárky, ktorá nehovorila po anglicky, som mala trochu obavy, ako bude vyzerať diagnostika. Nakoniec sme sa ale dohodli na tom, že každý bude komunikovať v svojom materinskom jazyku a zvládli sme to.
Predstav nám, prosím ťa, ako vyzerá bežný pracovný deň v takom československom tíme.
Pracujeme na dve smeny. Ja osobne preferujem tie večerné, pretože si ráno rada pospím dlhšie. Po príchode do práce máme krátky míting a potom už každý pracuje na svojich zadaniach. Máme viacero typov úloh a hoci sa každý špecializujeme na čosi iné, vieme si tiež navzájom pomôcť a poradiť si. V práci je samozrejme tiež čas na kávu či čaj s kolegami a keďže sme skvelý tím, atmosféra je príjemná a pracuje sa nám spolu veľmi dobre.
Ako to v tvojej práci vyzerá s možnosťou rozvoju a kariérneho rastu? Máš možnosť rozvíjať sa?
Akurát sa čoskoro vyberám na školenie z Public Speakingu. V našej práci to funguje tak, že sa robí zoznam a každý mesiac nám je ponúkaná možnosť zúčastniť sa jednotlivých tréningov. Účasť nám schvaľujú teamleaderi na základe odrobených hodín, ale zväčša to povolenie dostaneme. Tréningy alebo inak povedané školenia sú tu rôzne – od JAVA, cez Python až po už spomínaný Public Speaking. Ak ide o kariérny postup, cesta je trochu náročnejšia, určite to však nie je nemožné. Ako to už vo veľkých firmách chodí, vyžaduje si to veľa času a podlieha tomu množstvo procesov. Počula som však, že čiastočne je to tiež kvôli tomu, že je to Varšava a že v menších mestách nie je postup na vyššie pozície až tak náročný. Preto nevylučujem ani túto možnosť, že by som sa presunula do iného mesta, avšak v rámci firmy.
Predpokladám, že všetok svoj čas netráviš iba v práci, ale máš aj dostatok voľného času. Varšava je veľké mesto. Našla si si tu už svoje miesto? Ako si sa začlenila do komunity Varšavčanov?
S kolegami z práce sa niekedy smejeme, že sa tu cítime ako na Erasme. Tým, že pracujeme na smeny, vieme si upraviť rozvrh práce tak, aby sme mali čas aj na zábavu. Kolegov mám teda veľmi dobrých. Ale ešte viac ma potešilo, keď ma pridali do skupiny na Facebooku, kde sa nachádzajú ľudia, ktorí prišli do Varšavy cez Ahoy Career. S nimi som sa pri najbližšej príležitosti stretla a doteraz mávame svoje československé párty a pravidelne sa stretávame. Sú to ľudia, na ktorých sa viem obrátiť v každej i pre mňa ťažšej chvíli, sú naozaj veľmi ochotní. Myslím si, že tým, že sme cudzinci tu vo Varšave, tak si pomáhame oveľa viac, akoby to bolo na Slovensku.
Porozprávaj mi niečo aj o tom, ako vnímaš Varšavu ako mesto. Čo sa ti tu páči a čo ti naopak vadí?
Ja som na vysokej škole študovala kultúrne štúdie, takže som osobou, ktorá miluje multikultúrne prostredie. Veľmi rada sa stretávam s novými ľuďmi a presne toto mi Varšava umožňuje. Bardejov je predsa len malé mesto. Varšava je oproti nemu plná príležitostí ako na trávenie voľného času, tak aj na osobný rozvoj. Spoznávam tu nové veci, ochutnávam jedná z najrôznejších reštaurácií, proste je to pre mňa mesto neobmedzených možností. A tak popravde sa tu príliš necítim ako taký veľký cudzinec, pretože v porovnaní s inými rozumiem oveľa viac kultúrne aj jazykovo a tak si to prekrásne mesto užívam. Naozaj sa tu dá robiť všetko, na čo si človek čo i len pomyslí. Keď sa napríklad rozhodnem o štvrtej ráno, že mám chuť na kebab, tak si ho môžem dať. Počas pandémie tu bol tiež oveľa uvoľnenejší režim ako na Slovensku, takže sme mali kam ísť.
Spomínala si, že rada spoznávaš nové chute. Aké poľské jedlo ti najviac učarovalo?
Milujem žurek. Proste milujem žurek.
A ktoré miesto vo Varšave je ti srdcu najmilšie?
V piatkový večer si vyberám pavilóny. Typické, študentské, lacné miesto na strávenie piatkového večera. Dokonca aj vo Varšave je to oveľa lacnejšie ako na Slovensku. Život všeobecne je tu lacnejší. Ale k miestam, na ktoré si sa ma pýtala, by som dodala ešte dve. Park Moczydło a Łazieki Królewskie.
Zaujalo ma, že vravíš, že život je tu oveľa lacnejší ako na Slovensku. Ty pracuješ vo Varšave, ktoré je jednak najdrahším poľským mestom, keďže je to centrum Poľska tak ako Bratislava na Slovensku. Opýtam sa teda pragmaticky. Ako si na tom s výdavkami? Užívaš si mesto naplno alebo si aj niečo šetríš do budúcna?
Jednoznačne sa tu dá ušetriť a to veľmi pekne. Ja som sa naozaj obávala, že to nebudem finančne zvládať. Dokonca som pripravovala aj rodičov na možnosť, že mi budú musieť trochu finančne prispievať, lebo som si myslela presne to, o čom vravíš – hlavné mesto. Ale naozaj sa neobmedzujem prakticky v ničom podstatnom a k tomu som schopná si ušetriť každý mesiac slušnú sumu. Vo firme tiež dostávame k výplate aj motivačné bonusy, takže naozaj to finančne veľmi dobre zvládam. Kupujem si všetko, čo som si kupovala na Slovensku, chodím na nechty, ku kaderníčke, v piatok sa zabaviť a stále si dokážem ušetriť.
Vidím na tebe naozaj veľkú spokojnosť. Ale je niečo, čo by si chcela zmeniť?
Iba poľské úrady a úradníčky. A ešte by som zmenila to, že keď som sa sem prisťahovala, tak som hneď ochorela a nemala som ešte podpísanú zmluvu s LUXMED-om (poľský poskytovateľ súkromnej zdravotnej starostlivosti – väčšinou je ponúkaný ako forma benefitu zo strany zamestnávateľa), takže som dva týždne trpela v bolestiach. Ale okrem toho by som nič nemenila.
A akú zmenu vnímaš po strávenom čase v Poľsku sama na sebe?
Na Slovensku som si všimla, že mladí ľudia zostávajú doma dlhšie a rodičia im so všetkým pomáhajú. Napríklad, keď treba ísť niečo vybaviť na úrad, celý čas ich sprevádzajú. Tu to takto nefunguje. A čo je pre mňa dôležité, je fakt, že tiež som sa naučila takto fungovať a zvládla som si všetko vybaviť sama. Samozrejme, keď som niečo nevedela, nerozumela, tak som sa pýtala, ale nešla som s tým za rodičmi. A taká istota toho, že si sama poradím, je pre mňa veľmi povzbudzujúca. Je obohacujúce vedieť, že nepotrebujem iných ľudí, aby ma vodili za ručičku a pomohli mi vybavovať formality. Na Slovensku som mala stále prvý kontakt rodičov. Ale tu už takáto možnosť nebola a tak som sa naučila samostatnosti. Vždy som sa veľmi tešila, keď sa mi niečo podarilo a aj som sa za to odmeňovala nejakou dobrou sladkosťou alebo tými ich buchtami. Rovnako som sa naučila šafáriť s peniazmi. Na začiatku som totižto nemala predstavu, koľko taký život mesačne stojí, takže som si musela rozmyslieť, na čo peniaze miniem a čo nepotrebujem. Ale teraz, keď už som sa oťukala, tak úprimne to ani veľmi nepočítam, lebo už viem, že budem mať stále dosť a ešte mi aj niečo ostane.
Ako sa ti páči v Poľsku teraz, keď si tu strávila už viac času?
Poľsko je fajn krajina a Varšava sa mi veľmi páči. Čo je pre mňa stále nočnou morou to sú už vyššie spomínané poľské úrady a poľské úradníčky. Ale okrem toho je život v Poľsku naozaj super.
Plánuješ v budúcnosti nejaké zmeny alebo ostávaš vo Varšave?
To je pre mňa ťažká otázka, lebo vo Varšave sa mi veľmi, veľmi páči. Čo sa týka práce, tak ak sa mi nepodarí ísť vo firme vyššie vo Varšave, budem hľadať iné možnosti v rámci firmy. S firmou samotnou som totižto veľmi spokojná. Pracovná pozícia, na ktorej som, sa ale nedá vykonávať dlhodobo, je to skôr taká vstupná brána, takže by som chcela tiež skúsiť čosi náročnejšie. Som mladá, nie som zatiaľ nikým a ničím obmedzená, tak prečo by som to neskúsila. Ak nie v Poľsku, tak možno aj na inom mieste.
Ak by si mohla čosi odkázať ľuďom, ktorí sú v situácií, v akej si bola ty, kedy si sa rozhodovala pre opustenie svojej domoviny, čo by to bolo?
Iba choďte a tridsať výkričníkov! Naozaj, netreba sa báť, stále sa nájde niekto, kto je ochotný pomôcť v ťažkej chvíli, takže neostaneš úplne sám. A k tomu táto skúsenosť posúva človeka vo všetkých smeroch. Ako profesijne, tak aj ľudsky.
