Vaše príbehy

Eva a jej život vo Varšave

16 marca, 2020

Poľsko je krajina kvalitného jedla a dobrého vína

Eva býva a pracuje v Poľsku viac ako rok. Pracuje v spoločnosti G Partner, bývanie zdieľa s dvoma Poliakmi a jedným českým kolegom z práce. Momentálne sa sťahuje do inej krajiny, no život tu ju veľa naučil a vie, že by sa do Poľska dokázala vrátiť.

Prečo si sa rozhodla ísť do Poľska?

Musela som to urobiť pre seba. Pracovala som pre známeho, bývala som u otca, kde nebola dobrá atmosféra. A tak som si zabalila kufrík a bola som rozhodnutá odísť. Vtedy mi zavolali z HMka, že ma vzali, takže to bolo jasné rozhodnutie. Trošku som sa samozrejme bála o jazyk, že im tu nebudem rozumieť. Bála som sa aj toho, že som spálila mosty, no na druhej strane som si povedala, že to bude niečo moje, nové. Že možno aj spadnem na hubu, ale otrasiem sa. Ale zbavila som sa všetkého, čo ma štvalo.

Bolo ťažké nájsť prácu?

Bola to haluz. Prechádzala som si web a vyskočila na mňa ponuka práce vo Varšave. Zákaznícky servis. Tak som si povedala, že to skúsim, nemám čo stratiť. Jednoducho mi to „cvrnklo do nosa“. Zmeniť prácu bolo zase trošku náročnejšie. Bolo to také, že som nevedela, do čoho idem. G Partner mi ale dal nakoniec veľa. Nebolo mi vždy jednoducho, ale bolo to veľmi obohacujúce.

Čo bolo pre teba najhoršie počas prvých dní v Poľsku?

Dohovoriť sa a zorientovať sa. Ja som nerozumela poľsky, oni nerozumeli česky. Po polroku som stretla v hlavnom meste Poľska človeka, ktorý nemal problém sa so mnou baviť po anglicky. To som teda vôbec nečakala. Aj teraz vidím, že tí mladší hovoria po anglicky, rozumejú, ale neradi hovoria. Ale už mám základy, takže je to oveľa lepšie. Ja už tou svojou poľskou češtinou dokážem osloviť kohokoľvek a bez problémov sa dohovorím.

Aj to cestovanie, kým som zistila, koľko času mi zaberie presun, ako sa zorientovať v električkách. Ale po týždni som to už v pohode zvládla. Určite je tiež super, keď zamestnávateľ dokáže dať podporu v tomto. Spoznala som ale aj veľmi veľa strašne fajn ľudí. Na školení som sa zoznámila s kolegom zo Slovenska, s dievčinou z Ukrajiny a s ďalším chalanom z Maďarska, s ktorým som nakoniec aj bývala.

Ako vyzeral proces nájdenia prvého bytu?

Hľadali sme byt na začiatku roka a boli sme traja. Takže to bolo trošku náročné, aby sme našli byt s tromi izbami. Bola tam aj jazyková bariéra, ale pomohla nám kolegyňa, ktorá hovorila poľsky. Prvá firma, kde som pracovala, nám pomohla a dostali sme na mesiac byt a za ten čas sme my našli svoj.

Kde si bývala v rámci Varšavy?

Prvý byt bol s výhľadom na divadlo, to bolo najkrajšie bývanie v mojom živote. Potom sme sa presťahovali do časti Praha, kde to už nebolo také pekné, ale zase ľudia tam boli veľmi milí. Odtiaľ sa mi odchádzalo tiež ťažko. V Česku som žila s priateľom, bývala som aj s rôznymi ľuďmi na privátoch a nakoniec u otca.

Kedy si sa v meste udomácnila?

Keď sme sa presťahovali do nového bytu, tak som sa začala cítiť oveľa lepšie. Našla som si svoju tržnicu, svoje obľúbené miesta. Naučila som sa kde si kúpiť lístok na mestskú dopravu a bolo to oveľa jednoduchšie.

Aké sú teda tvoje obľúbené miesta?

Ja som skôr na jedlo. Takže na raňajky by som odporúčala do BEREKU, za 7 zlotých fantastické jedlo. Majú tam neskutočné množstvo jedál, od takých bežných raňajkových, cez raňajkové pizze až po humus. Všetko si vyrábajú sami a je to výborné. HALA GWARDII a ich vináreň NIEWINNOSCWARBURGER. Bulváre okolo Visly s ich plážami pod mostami. Ja milujem kôpor, ale tu ho dávajú všade. Žurek a pirohy na všetky spôsoby a na zapitie oriešková soplica a vôbec vodka je dobrá.

A čo práca? V akom jazyku pracuješ?

Používam najmä češtinu, trošku angličtinu. Ale je fajn naučiť sa aj po poľsky, uľahčí ti to život. Ona nie je ťažká, len ja som bola zo začiatku trošku lenivá.

Ako často chodievaš domov?

Raz alebo dvakrát za dva tri mesiace. Babička mi to celkom vyčíta, chcela by ma mať doma častejšie. Chodievam tam autobusom alebo vlakom. Podľa toho, ako mám chuť a aký luxus si chcem dopriať. Za ten čas čo som tu, sa to aj dosť zmenilo, tá doprava je lepšia.

Ako ty vnímaš náklady na život v Poľsku?

Nájom som mala v Čechách asi rovnaký, čo sa týka nákladov. V Poľsku ale zarábam viac a potraviny sú tu oveľa kvalitnejšie. Takže keby som to porovnávala s Olomoucom, tak náklady sú približne na rovnakej úrovni. Ak by som mala Varšavu porovnať s Prahou, ako s hlavným mestom, tak tu je omnoho lacnejšie. Napríklad, keď niekto príde na návštevu ku mne a ideme trebárs na večeru, tak nás jedlo a pitie vyjde maximálne 200 zlotých. A to už musí byť dobrá reštaurácia. Napríklad skutočne dobrá vináreň. Takže pri tomto určite je Varšava lacnejšia.

Všimla si si nejaké kultúrne rozdiely?

Poliaci sú ostražití ak na nich začnem rozprávať po anglicky, a to sme v hlavnom meste. A keď začnem po česky, tak tiež z toho nie sú nadšení (ak to nebolo na úradoch). Väčšinou sa ma pýtajú odkiaľ som. Hádajú Ukrajinu, ale keď im poviem, že som z Česka, tak sú o niečo veselší.

Dá sa tu zarobiť?

Ja som tu nejako extrémne nezarobila. Ale keď som mala cieľ, že som chcela niečo našetriť, napríklad chcela som otcovi na narodeniny darovať výlet na Island, tak to sa mi podarilo bez problémov. Horšie je, keď nemám cieľ. Tak to neviem šetriť. Radšej si zájdem na víno, jedlo.

Tvoja známka pre život Poľsku?

Zdravotníctvo tu nie je veľmi dobré. Veľmi dlho čakáš kým ťa ošetria. Minulý rok som skončila so salmonelou v nemocnici, vzali ma až do štvrtej, v ktorej som bola. Ale zase v malej nemocnici sa o mňa postarali veľmi dobre. Bolo tam síce veľmi staré vybavenie, veľmi staré sestry, ale zase to bolo príjemne rodinné.

Okrem zdravotníctva sa nemôžem sťažovať na nič. Takže známka možno dva alebo dva mínus. Určite by som odporúčala ľuďom nech si vyskúšajú život tu. Nie je to tak ďaleko, nie je to tak odlišný jazyk, nie je to až taká odlišná kultúra. Ceny sú dobré, jedlo je dobré a ľudia, keď trošku potrénuješ jazyk, sú k tebe otvorenejší.

Čo ti dal život v zahraničí za 14 mesiacov?

Rozumiem ďalšiemu jazyku. Keď som prišla prvý deň tu, netušila som čo hovoria, teraz už s tým nemám problém. Život v zahraničí mi dal veľa. Prešla som si rôznymi pozíciami od call centra až po obchod. Dnes viem, že práca v korporáte nie je pre mňa. Ale je to veľká krajina. Čokoľvek chceš robiť, tak môžeš. Jednoducho som stále mala pocit, že to bola moja voľba a mohla som čokoľvek zmeniť. Boli dni, keď som mala chuť znovu zbaliť svoj kufrík a potom boli dni, kedy ma bolela bránica od toho, ako sme sa s chlapcami nasmiali. Keď máš super partiu, tak ti to proste ide ľahšie.

Veľa som sa naučila, nebojím sa povedať, ak sa mi niečo nepáči. Uvedomila som si, že nemá zmysel hrať sa na hrdinu. Pracovné skúsenosti sú skvelé. Občas som spadla na ústa, ale postavila som sa a šla som ďalej.

Eva v najbližších mesiacoch končí v práci v Poľsku a odchádza skúsiť život do Holandska. Ak by sa mala vrátiť, tak skôr asi na sever. Varšava je jej srdcovka, ale Gdaňsk vonia po mori.

Newsletter