Pre mňa aj pre moju dcéru bolo Poľsko skvelou voľbou
Vo Varšave žije aj so svojou desaťročnou dcérou. Bývajú v centre mesta v časti „Śródmieście“. Barbora sa pre prácu v Poľsku aj samotné presťahovanie rozhodla v roku 2015 a od mája 2016 tu pracuje a jej dcéra Zuzka tu navštevuje základnú školu.
Prečo si sa rozhodla presťahovať sa do Poľska?
Vždy som vedela, že na Slovensku nechcem žiť a ťahalo ma to do zahraničia. Do veľkej miery ma ovplyvnila moja najlepšia kamarátka, ktorá žila v Poľsku už predtým a vždy, keď sme sa stretli, mi opisovala život v tejto krajine. Hlavne o Varšave mi rozprávala úžasné veci. Zaujalo ma aj rozprávanie o mentalite Poliakov, o tom aké sú tam pracovné možnosti a aj to, že Varšava je mesto nie až tak dotknuté turizmom ako napríklad Praha alebo Viedeň. Ona to vedela porovnať, lebo v tých mestách predtým žila.
Presťahovala som sa ale aj kvôli tomu, že som do Varšavy pretlačila svojho brata. Mal možnosť študovať pol roka v inej krajine v rámci programu Erasmus. Prišiel sa so mnou poradiť. Mal tri možnosti. Bola to Bukurešť, Praha a Varšava. Zvažoval Prahu, ale ja som mu ju znegovala a nahovorila som ho na Varšavu. Zistil, že Varšava je lepšia a vlastne ma tak nejako predbehol. A potom sa roly vymenili a brat stiahol do Poľska mňa.
Aký si mala názor na Poliakov, kým si prišla do Varšavy?
Vždy som ich vnímala ako dobrých ľudí. Nemala som zlé skúsenosti, sama pochádzam z poľsko-slovenského pohraničia. Aj keď naši rodičia stavali dom, tak im pomáhali. Nebol rozdiel, či to boli poľskí alebo slovenskí robotníci. Nikdy sme nemali problém kupovať ani potraviny v Poľsku, boli proste lacnejšie. Ja som nikdy nemala negatívne skúsenosti. Je to fáma, ktorú by mal niekto vyvrátiť.
Aký bol tvoj život predtým a ako naplnila Varšava tvoje očakávania?
Ja som predtým pracovala v banke ako VIP bankár. Tá práca bola veľmi stresujúca a nikdy to nebola cesta, ktorou som sa chcela uberať. Vo Varšave som získala novú prácu, ktorá mi otvorila ďalšie možnosti. Vždy som sa zaujímala o marketing a dostala som možnosť pracovať v online marketingu. Moje predstavy teda splnilo aj mesto, aj mentalita ľudí, ktorých som spoznala a aj práca, ktorú som dostala.
Ako si riešila samotné presťahovanie?
Ja som najprv prišla sama, bez dcérky, aby som si vybavila všetky byrokratické záležitosti. Prácu som už mala, ale musela som do mája pripraviť ostatné veci. Chvíľku som bývala u brata a neskôr som si našla vlastný podnájom. Celkovo tá byrokracia a zapísanie na úradoch neboli ťažké. Ja som sa zaregistrovala vo firme, nahlásila som, že mám dieťa a ona bola automaticky poistená v štátnej poisťovni. Mne firma zabezpečila súkromné poistenie a hneď mi ho ponúkli aj pre dcéru. Všetko prebehlo relatívne rýchlo, nemala som pocit, že by som niečo komplikované riešila.
Aké si mala obavy pred presťahovaním?
Ja, ako dospelá osoba, sama za seba, som sa nebála ničoho. Bála som sa len toho, ako sa chytí Zuzka, ako rýchlo sa naučí poľský jazyk. Predstavovala som si ju v škole, že na ňu hovoria poľsky a ona tomu nerozumie. Takže len to bola taká obava, že ako sa ona adaptuje.
Kedy si sa prestala báť?
Prichádzala som pre Zuzku do školskej družiny a videla som ju ako sa naháňa so spolužiačkami a čosi na seba kričia, smejú sa. Vtedy som ju prvýkrát počula hovoriť po poľsky. To bol nejaký október. Takže asi mesiac a pol od začiatku školy. Ona dovtedy predo mnou nehovorila po poľsky, takže to bolo také prekvapenie a úľava.
A potom, keď mali vianočný jarmok, tak ma to posadilo na stoličku, že ako hovorila úplne plynule poľsky. Zuzka nastupovala do prvej triedy. Zo škôlky vedela pár písmen, vedela čísla, napísať mama a tak podobne, ale všetky ostatné základy sa naučila v Poľsku. Môžem povedať, že časom, keď robila rozdielové skúšky na slovenskej škole, kde som ju nechala zapísanú, tak mala trošku problém čítať po slovensky, niektoré hlásky nevedela prečítať, napríklad „de-te-ne-le, di-ti-ni-li“.
Ak sa teda sťahujete s dieťaťom, ktoré má základy písania, čítania, počítania, treba venovať trošku čas aj výuke slovenčiny. Ak je to staršie dieťa, tak to by nemal byť vôbec problém. Vo všeobecnosti je poľské školstvo oveľa pokrokovejšie.
Čo pozitívne a negatívne ťa zaskočilo počas prvých dní?
Tak bolo to najmä gentlemanstvo poľských chlapov. A tým nemyslím, že ma niekto balil. To boli chlapi akéhokoľvek veku. Vchádzaš do dverí obchodu, podržia ti dvere. Blížiš sa k eskalátoru, chlap pustí ženu ako prvú. A to nie len mňa, tam je to proste normálne. To isté zaskočilo aj našu babku, že ako milo sa chovajú muži aj k úplne cudzím ženám, bežne na ulici, v obchode, pri vchádzaní do dverí. Veľmi milo ma prekvapil aj silný patriotizmus Poliakov a hlavne ľudí z Varšavy.
Negatíva vlastne ani neboli. Aj keď som chodila po úradoch a vybavovala som si veci, keď som Zuzke vybavovala školu, tak som sa nestretla s negatívnym postojom ľudí. Čo mi akože vadí, čo je spojené so životom vo veľkomeste, tak to je čas, ktorý stráviš v doprave. Ja pochádzam z malého mesta. Tu, nech už ideš kamkoľvek, tak strašne veľa času stráviš cestovaním. Ale teraz to už viem naplánovať. Vždy chodím tak, aby som mala veci po ceste, aby som nemusela zachádzať. Treba proste premýšľať a byť viac krokov dopredu.
Kde momentálne pracuješ?
Pracujem pre kreatívnu agentúru The & Partnership, kde pracujem ako Key Account Manager. Mám na starosti klientov Toyota a Lexus. Mojou hlavnou náplňou práce je koordinácia ich online a offline marketingových aktivít na Slovenskom a Českom trhu.
V akom jazyku si pracovala, resp. pracuješ?
V mojom prvom zamestnaní som pracovala v poľsko-slovenskom prostredí. S českými klientmi som hovorila po slovensky a niektorých nadriadených som mala Poliakov, takže som komunikovala aj po poľsky. Ale oni ťa pochopia, aj keď hovoríš po slovensky.
Dala ti práca v Poľsku niečo?
Určite a veľmi veľa. Otvorila mi dvere do úžasného sveta, do ktorého som chcela vždy vstúpiť, do sveta marketingu. Začínala som na pozícii klientskeho servisu, keď som pracovala na projekte pre Google. Mala som na starosti takých malých klientov, ktorí si robili malé reklamy vo vyhľadávacej sieti, na YouTube a podobne. V tejto firme je veľký predpoklad kariérneho rastu. Najmä ak je človek šikovný a chce sa posúvať vpred. Takisto sa tam dá aj pekne zarobiť a stúpať po kariérnom rebríčku ďalej. Napríklad aj v rámci jednej firmy, ako som stúpala ja, kedy som prešla od malých zákazníkov k digitálnym agentúram. Mala som na starosti české agentúry, portfólio približne 60-tich agentúr, ktoré mali svojich klientov. Potom tam boli ďalšie možnosti posúvať sa.
Môžem povedať, že 98% skúseností, ktoré som nabrala, ma posunuli ďalej. Vedela som, že nechcem skončiť len pri online marketingu. Zaujímala ma aj televízia a časom som sa presunula do českej televízie Prima, kde som bola na pozícii key account manager. To som už spolupracovala s inými agentúrami, nie s digitálnymi ale s mediálnymi domami, ktoré majú pod sebou veľkých klientov. Napríklad Billa, BMW, Adidas, Zalando, CCC Shoes. Mala som tam na starosti tiež televízny online, to je trošku iný typ reklamy ako využíva Google. V tej práci som vlastne bola aj ako projektový manažér. Teda, ak som získala nejaký projekt, riadila som si ho od začiatku do konca. Dávala som prácu iným tímom a kontrolovala som ich postupy a výsledky.
Toto mi znovu otvorilo novú cestu do novej práce, na ešte lepšiu pozíciu vo Varšave, v najrýchlejšie rastúcej globálnej spoločnosti v oblasti influencer marketingu, ktorá sa volá indaHash.
Keď sa vrátim na začiatok, bolo náročné získať prvú prácu v Poľsku?
No samozrejme musíš vedieť, čo je to online reklama. Ale asi je to ako s každou prácou, že ak ideš do nejakej novej práce, do novej firmy, musíš sa na ten pohovor pripraviť. Niečo si o nich zistiť. Ja som si tiež o tom začala čítať, aké produkty má Google a tak.
Dá sa v Poľsku zarobiť lepšie, ak porovnáš svoje skúsenosti z Prahy?
Keď to porovnám sú tu ďaleko nižšie náklady. V Prahe sa mi žilo oveľa drahšie. Vidím rozdiel najmä v tých dennodenných nákladoch, vo výdavkoch na potraviny. Je to neporovnateľný rozdiel s tým, čo som míňala v Česku a čo ma to stojí v Poľsku. A pritom nakupujem takmer tie isté potraviny, varím približne tie isté jedlá. Je to fakt veľký rozdiel. Takisto nájom je vo Varšave nižší. A ešte čo sa týka bytov, tak to je o tom, čo každému viac vyhovuje, ale mne tie staré kamenné obrovské byty v Prahe nevyhovovali. Ja skôr preferujem moderné bývanie vo Varšave.
Všetci si myslia, že Poliaci sú trhoví obchodníci, ale napríklad v službách sú ďaleko, ďaleko pred nami. Či už v službách, keď ideš na úrad, kde majú všetko digitalizované, či v bežných veciach, keď si potrebuješ vybaviť mesačník na mestskú hromadnú dopravu, kuriérskych službách, v reštauráciách, kaderníctve, terminály na platbu kartou sú všade. V porovnaní s Prahou to je úplne iné, tam na mnohých miestach chcú cash. Kto to nezažil, tak to nevie porovnať a ja to ani nemám rada, keď sa to robí.
Ak porovnávam život vo Varšave a Prahe, tak v Poľsku sa tiež cítim bezpečnejšie. Tu nemám problém ísť aj sama po ulici v noci. Nevadí mi, že policajti sú na mnohých miestach. V Prahe som žila vo veľmi slušnej časti, ale stretávala som tam obrovské množstvo narkomanov a bezdomovcov. Boli otravní a ja som sa ich normálne bála. V Poľsku sú uzamknuté sídliska, kde vchádzaš s tým, že ťa strážca pozná, aj keď to môže byť pán v rokoch. Ale nepustí tam nikoho, koho by nepoznal, skontroluje vstupy.
Aké boli reakcie ľudí, keď si povedala, že pochádzaš zo Slovenska?
Ja som sa v Prahe cítila skôr diskriminovaná ako Slovenka. V Poľsku boli vždy pozitívne. Ale raz sa mi stala jedna vec. Bola u mňa kamarátka a rozprávala som sa ňou v električke a niekto si myslel, že mu nebudeme rozumieť, tak povedal, že Ukrajinky. To ma neurazilo, ale tak som ho opravila, že teda sme Slovenky a on sa ospravedlnil. Ale nikdy som sa nestretla s tým, že by ma niekto diskriminoval, že som Slovenka alebo som zo zahraničia. Práve naopak. Kamkoľvek som prišla, tak som vzbudzovala obdiv, že ako sa snažím integrovať, že hovorím dobre poľsky, ako dobre Zuzka rozpráva poľsky a ako sme sa tu chytili. Takže skôr to boli pozitívne ohlasy.
Vieš ohodnotiť prečo nemáme Poliakov úplne v láske?
Hlavne čo stretávam Čechov, tak vnímajú Poliakov skôr ako obchodníkov. Aj to, že Poľsko je spojené s rôznymi kauzami, takže to im robí zlé meno. Keď som žila v Prahe, tak veľa top pozícii zastávali práve Poliaci, takže ich schopnosti napríklad v marketingu a manažmente boli uznávané.
Aké kultúrne rovnakosti a rozdiely si si všimla počas života v Prahe a vo Varšave?
Pohostinnosť je rovnaká v Poľsku aj na Slovensku. Nám keď príde návšteva, tak chystáme jedlá, pohostenie. Aj Poliaci sú takí, že by sa rozdali. Napríklad, keď sme prišli na návštevu k švagrininým rodičom, ja som ešte nezažila tak bohaté raňajky, obedy, večere. Niekoľko jedál na výber. Jednoducho, ako keby sme to robili my. A keď to porovnám s Českom, tak tam boli ľudia veľmi uzavretí. Stane sa, že vôbec nikoho nevolajú k sebe. Alebo aj keď si kupujú dary, keď sa narodí dieťa, keď príde domov návšteva, tak to nie je také štedré ako u nás. Oni si to aj priznávajú, že je to tak.
A čo sa týka rozdielov, tak proste my nie sme takí pyšní na náš národ. Skôr mudrujeme v obývačke, nepôjdeme do ulíc. A ak aj áno tak len v malých skupinkách. Poliaci sa dokážu viac zomknúť, ak vychádzajú do ulíc sú ich desiatky tisícov. Je na nich vidieť, že boli poznamenaní vojnou, takže vedia, čo je dôležité a ako musia stáť všetci na jednej strane.
V Poľsku žijete s dcérkou už dlhšie, aké sú vaše obľúbené miesta?
Časť „powiśle“, je pre mňa najkrajšia časť mesta. Má najkrajšiu atmosféru, budete mať pocit, že ste mimo mesta. Nechýbajú tu ani kaviarničky s príjemnou atmosférou a výhľadom na Vislu, ale aj hlučnejšie bary, kde sa dá zabaviť. Pozrieť sa môžete do národnej knižnice, do Centra náuky, kde sa zabavia dospelí aj deti. V blízkosti je Visla a jej „wisłostrada“, potom ďalšie najobľúbenejšie miesto je Pole Mokotowskie. Je to park určený pre psičkárov, kde je vybudovaná umelá nádrž, kde sa psíci môžu vykúpať. Niekedy je tam viac psov ako ľudí. Behajú tam voľne, je to park s krásnou atmosférou a položený na dobrom mieste vo Varšave. Tretím miestom je Hala Koszyki. Ja mám rada gastronómiu, víno a kávu. Takže si vo Varšave vyhľadávam miesta, ktoré sú s tým spojené.
A mimo Varšavy je to Trojmiasto, Gdynia, Gdaňsk a poľské more. Mala som najprv pocit, že tam budú ľadové kryhy, ale dá sa tam v pohode kúpať. Je tiež fakt, že je tam iná kultúra ako v ostatných poľských mestách. Trošku som sa z toho aj smiala, keď som tam videla tie ich paravany, ale neskôr som pochopila, načo a prečo sú tam. Ak by som mohla, tak sa tam vraciam päťkrát do roka. Pláže sú najkrajšie, aké som videla v Európe. Piesok je biely, hladký ako múka. Je tam veľa pláži. Ak chceš ruch, vieš ísť na rušné pláže, ak chceš byť sám, tak máš kopec súkromných pláží, kde môže byť len desať ľudí. A super je tiež, že okolo mora je malý lesík, že je to trošku iné ako pri iných moriach.
Kde sa vidíš za 5 rokov?
Stále v Poľsku, stále vo Varšave. Chcela by som mať takú prácu, ktorá by mi nedávala žiadne časové a priestorové obmedzenia. Aby som bola flexibilná. Mám dieťa a tým, že aj Zuzka rastie, tak sa skôr vidím v práci, kde nemusím byť od deviatej do piatej a trávim s ňou viac času. Nemám nejakú métu, ktorú chcem dosiahnuť, ale určite by som neodchádzala.
Odporúčala by si aj iným ľuďom vyskúšať život v Poľsku?
Samozrejme. Mňa to veľmi zmenilo a myslím, že aj iným ľuďom by to prospelo. Ja som si rozšírila obzor, tak pracovný ako mentálny, zmenilo sa mi vnímanie samej seba. Ja som sa tu spoznala, zmenila som sa. Mám v sebe viacej pokory a stala som sa silnejšou.
Aký odkaz by si chcela po sebe zanechať?
Chcela by som, aby bolo o mne vedieť. Aby sa vedelo, že za týmto projektom stojí Barbora Jurčová. Aby to Slováci vedeli. Aby to bolo o tom, že tá Slovenska vo Varšave niečo dokázala. A chcela by som zmeniť vnímanie Poľska susednými krajinami. Myslím si, že sa mi to aj darí. Vyvraciam stereotypy vo svojom okolí tak často, ako sa dá. Jednoducho, nemali by sme súdiť niečo, čo sme si nevyskúšali na vlastnej koži.
Barbora spolu s dcérkou Zuzkou v Poľsku našli druhý domov. Majú tu zázemie a všetko sa im podarilo vybudovať za tri krátke roky. Vyskúšali si však aj život v inej krajine, a preto vedia, že Varšava im sedí najviac. Prajeme veľa šťastia.
