Honza a jeho život v Poľsku

Pracovný postup v Poľsku je neuveriteľne rýchly

Z malej dedinky sa Honza vybral do sveta doslova zo dňa na deň, s malým batôžkom a bez toho, aby vedel, čo všetko ho čaká. V Poľsku žije už takmer päť rokov, pracuje pre firmu G Partner a stále objavuje sám seba.

Prečo si sa rozhodol presťahovať do Poľska?

V podstate som mal dva dôvody. Prvým bola túžba niečo dosiahnuť. Aby si rozumel, ja pochádzam z malej dediny a kopec mojich kamarátov, známych, ľudia, s ktorými som študoval žijú rovnako. Jediná práca, ktorú tam dostaneš je vo fabrike. Každý chodí do práce, po nej do krčmy na pivo a tak dookola. Toto nie je život, ktorý som si ja pre seba predstavoval.

Druhým dôvodom bolo, že som nechcel spoznať iba sám seba, ale aj svet. Chcel som zistiť, ako sa žije niekde inde. Desila ma predstava, že v tridsiatke budem žiť s maminkou a pracovať vo fabrike. Chcel som si vyskúšať postaviť sa na vlastné nohy, nebyť na nikom závislý. To sa mi podarilo a musím povedať, že som spokojný. Poľsko bolo na začiatok super voľba.

Ako si sa do Poľska dostal a aké boli tvoje prvé dni?

V podstate sa celé moje presťahovanie udialo veľmi rýchlo. Pár dní po tom, čo som sa rozhodol odísť zo školy, som sedel v krčme na pive. Už som bol aj celkom veselý, keď mi zavolal kamarát. On sa presťahoval do Varšavy asi rok predtým. Povedal mi, že má pre mňa pracovnú ponuku na projekte Lenovo. Hľadali nových ľudí a on si spomenul na mňa. Jediný háčik bol v tom, že som mal byť na druhý deň ráno na pohovore vo Varšave. Tak som teda prišiel domov, hodinu som sedel v garáži a fajčil a potom som si povedal, že prečo nie. Zbalil som si zopár vecí, vybral som si 4000 korún čo som mal na účte a kúpil som si lístok na prvý vlak. Kamarát mi dal zopár základných informácií. Ubytovanie zabezpečené nebolo, ale vraj ak ma zoberú, tak dostanem peniaze hneď na začiatku. Stačilo by teda prežiť zopár dní.

Pohovor prebehol veľmi dobre, prijali ma, no nástup mi odložili o pár týždňov. Bolo to kvôli tomu, že nás na školenie malo nastúpiť viac a my sme čakali ešte za jedným kolegom. To mi tie prvé kroky trošku skomplikovalo. Nemal som kde bývať, nemal som peniaze. Akosi som sa ocitol v cudzine a musel som sa porozhliadať, čo budem robiť ďalej.

Kamarát mi pomohol nájsť byt za 400 zlotých na mesiac. Bol teda super lacný, ale v katastrofálnom stave. Keď som si prvýkrát sadal na gauč, na ktorom som mal spať, zlomil sa podo mnou. V byte sa nekúrilo, takže som prvé tri mesiace prežil ako turista a spal som na zemi v spacom vaku. V kuchyni som mal plynovú bombu. Keď som si chcel zakúriť, tak som chodil na benzínku pre plynové bomby.

Znie to strašidelne, ale takto zistíš, že to jednoducho zvládneš aj sám a teraz sa z toho len smejem.

Čoho si sa pred príchodom do Poľska bál najviac?

Kým som prišiel do Poľska, tak som nebol zvyknutý bežne hovoriť v cudzom jazyku. Predsa len som šiel do cudzieho štátu na pohovor, takže som možno mal taký ten strach z toho, že nemám vlastne nič. Žiaden byt, prácu.

Keď som prišiel na prvé školenie, mal som tam človeka z Grécka, Ukrajiny a z Francúzka. Takže jediný náš spoločný jazyk bola práve angličtina. To bolo na tom zároveň to najlepšie. To, že som sa odrazu ocitol medzi toľkými kultúrami. Hneď prvý večer po práci sme všetci šli do mesta a skončili sme kdesi na študentskom internáte, kde bolo asi dvadsať ľudí a každý bol z iného štátu. Každý hovoril svoje príbehy o tom, kde bol, kde cestoval. Bolo to fantastické.

Čo ťa počas prvých dní najviac prekvapilo?

Takto. Ja som si myslel, že v Poľsku sa ešte jazdí na koňoch, že tu majú prakticky stredovek, že Poliaci vyzerajú ako z reklamy na mobilného operátora. Takže ma milo prekvapilo, že Varšava je krásne mesto a majú tu krásne ženy. To bol určite jeden z dôvodov, prečo som vlastne nerezignoval a ostal som tu aj napriek tým náročnejším začiatkom. Na druhej strane som zistil, že medzi Poliakmi sú aj pokrytci. Stalo sa mi, že som šiel autobusom a dvaja mladí sa tam zhovárali o Bohu, o tom, že boli na omši. Nastúpil taký starší pán a nepustili ho sadnúť. Takže to bolo také trošku sklamanie, taká negatívna skúsenosť. Ale stretol som tu aj hromadu ľudí, ktorí sú veľmi fajn. Sú skutočne otvorení a priateľskí.

Akým jazykom hovoríš najčastejšie?

Prvé dni som používal najmä angličtinu. V tom jazyku som mal aj pohovor. Teraz najviac používam poľský a anglický jazyk, ale zároveň pracujem v českom jazyku. Väčšinu kamarátov mám cudzincov, takže s nimi hovorím po anglicky. Myslím si, že som sa za tých pár rokov naučil hovoriť veľmi dobre po poľsky. Rozumiem úplne všetkému a dokážem celkom dobre hovoriť a písať. Pritom som sa ho nikdy neučil na kurze. Všetko, čo viem je len z bežnej každodennej komunikácie. Na začiatku, keď som potreboval niečo vybaviť, tak som väčšinou zobral nejakého kamaráta, ktorý hovoril po poľsky, no neskôr som to dokázal aj sám.

Čo ti práca v Poľsku dala?

Veľmi veľa. Bolo to asi najlepšie rozhodnutie, aké som mohol urobiť. Nie je to ani o tom, pre akú firmu pracuješ, ale to, že získavaš strašne veľa skúsenosti. V práci, aj mimo nej. Napríklad na projekte Lenovo som prešiel viacerými pozíciami. Od operátora, cez case managera až po teamleadera. A to bolo len za dva a pol roka.

V druhej práci som už tiež pracoval na viacerých pozíciách. Napríklad viem, že nechcem robiť teamleadera, lebo tam je to skôr o reportovaní a to ma úplne nebaví. Ale dôležité je to, že tu pracuješ pre firmy, pre ktoré by si v Česku nemal šancu pracovať.

Ak by som bol doma a chcel by som robiť v tejto brandži, nemal by som šancu sa dostať ani na pohovor. A ak by sa mi to podarilo, tak by som možno päť rokov stagnoval, kým by som sa dostal na vyššiu pozíciu. Doma pracujú ľudia aj 10 rokov na tom istom mieste, stále majú základný know-how, nikam sa neposúvajú. Tu keď prídeš, máš taký rapídny príjem informácií, že sa snáď za pol roka naučíš to, čo inde by skúšal aj niekoľko rokov.

Ak by si mal porovnať životnú úroveň v Poľsku a v Česku, kde sa ti zdá vyššia?

No ja som už na strednej škole bol na internáte, a potom som býval v byte. Takže viem to celkom dobre porovnať. V Česku je problém si niečo ušetriť. Tu mám pocit, že zaplatím byt, stravu a stále sa mi žije veľmi dobre. V Poľsku je tiež lacnejší nájom aj strava. Varšava je veľké mesto, a keď to porovnám s Prostějovom, tak ceny sú takmer na rovnakej úrovni. Napríklad vo Viedni je všetko veľmi drahé. Hlavné mesto Poľska si môžeš v pohode dovoliť.

A čo domáci a samotná Varšava?

Bol som veľmi prekvapený, ako je mesto vystavané a aké je čisté. Oproti Prahe je to obrovský rozdiel. Každý deň sa tu upratuje a je to aj vidieť. Varšava je naozaj pekná. Poliaci majú radi Čechov, len im treba povedať odkiaľ si, lebo keď ťa počujú rozprávať, tak si myslia, že si z Ukrajiny a Ukrajincov nemajú veľmi radi. Čo sa týka predsudkov, tak si za ne môžu do veľkej miery oni sami. Aj domáci si uvedomujú, že zlé meno im robia tí, ktorí chodia za hranice a predávajú tam lacné produkty. Takto im vlastne robia hanbu a pritom život tu je úplne iný.

Máš vo Varšave obľúbené miesta?

Mám ich veľmi veľa. Všeobecne mám rád varšavské parky. Bývam blízko jedného, kde je jazero, môžeš ši tam dať pivo, prenajať si kajak a poplávať si. Visla a jej bulvár je druhé také miesto. Schádza sa tam veľmi veľa ľudí a niekedy máš pocit, že je to jedna päťkilometrová párty. Na druhej strane máš zase pieskové pláže, kam chodia študenti a mladí. Robia sa tam ohne, griluje sa. Alebo ak ideš niekam, na nejakú pláž, ktorá nie je veľmi známa, môžeš byť veľmi prekvapený. Zastane tam auto s aparatúrou a odrazu sa ocitneš na celkom malej technopárty.

Boli sme sa kúpať aj v poľskom mori. Česi si myslia, že tam plávajú ľadové kryhy a na nich sa opaľujú tučniaky, no nie je to tak. More je čisté, nie je studené. My sme tam boli tuším na jeseň a dalo sa v ňom v pohode kúpať.

Aké je jedlo a pitie v Poľsku?

Ja osobne nemám rád Poľské pivo, veľmi mi nechutí. Ale je tu veľa kraftových podnikov, kde majú vlastné pivá a tie sú super. Výhodou je, že české pivo máš všade. Voči jedlu som mal tiež trošku predsudky, ale bol som veľmi milo prekvapený. Jedlo je tu veľmi kvalitné, potraviny sú na veľmi vysokej úrovni. Keď v Čechách o tom ešte ani netušili, tak tu už mali v obchodoch rozdelené jedlo na sekcie pre vegetariánov, vegánov, organické jedlo, bio. U nás to vôbec nebolo a tu to bolo už ako štandard.

Aké sú v Poľsku služby?

Zdravotníctvo je bod úrazu. Štátne zdravotníctvo je na veľmi nízkej úrovni, takže si treba určite priplatiť súkromné poistenie, ale väčšina zamestnávateľov ti ho ponúka ako bonus zadarmo. V Česku je to trošku iné. Vezmú ti krv, spravia ti testy a potom ordinujú lieky, tu skôr riešia veci rýchlo. Ale čo sa týka napríklad barber shopov, tak to je na veľmi vysokej úrovni. Reštaurácií je tu tiež veľmi veľa.

Ako ťa život v Poľsku ovplyvnil?

Poľsko ma veľmi zmenilo. Mojim cieľom bolo najmä spoznať sám seba, zistiť, čo chcem v živote robiť. Niečo som už pochopil, ale samozrejme stále je to o tom, že sa objavujú nové veci. Prísť sem znamená, že vystúpiš zo zóny komfortu. Si konfrontovaný s vecami, ktoré sú nové a iné. Staráš sa sám o seba, čo je náročné, no keď sa oťukáš, si rád, že si to všetko zvládol.

Ja som hlavne unikol tomu, čoho som sa najviac bál. Mám hromadu kamarátov, ktorí žijú v Anglicku alebo niekde inde v zahraničí. U nich je to stále o tom istom. Chodíš na vysokozdvižnom vozíku, bývaš v jednom dome s hromadou ľudí, nemáš súkromie a nezarábaš veľa. V porovnaní s týmto, kde máš kancelársku prácu, pracuješ pre medzinárodnú firmu a neustále sa posúvaš. Robiť niekde päť rokov v sklade a pracovať v Poľsku pre Google, to je neporovnateľné. A aj keď začiatky môžu byť náročné, jednoznačne pozitíva prevažujú.

Aké máš plány do budúcna?

Je to otázka, ktorú si kladiem už veľmi dlho. Snažím sa nejako si to v hlave usporiadať. V Poľsku môžeš byť akokoľvek dlho a bude to fajn. Ale znovu sa môžeš po čase dostať do zóny komfortu a ja by som chcel znovu zažiť ten „boom“. To, čo bolo predtým. Takže som založil firmu v Čechách, pracujem sám na sebe a snívam o tom, že na rok pôjdem na Nový Zéland alebo budem len tak cestovať po svete. Potrebujem už len víza. Nejaké plány mám. Chcem rozbehnúť svoju firmu, možno odísť pracovať do inej krajiny, k moru, naučiť sa nový jazyk. Ale zároveň si uvedomujem, že do Poľska sa môžem kedykoľvek vrátiť a budem sa tu mať dobre. Je to taká safe zóna.